Bránička je najvýraznejšia a najostrejšia depresia medzi masívom Chmúrnej veže a Veľkého kostola vo Vysokých Tatrách — úzky, ostro vystrihnutý zárez, ktorý upúta pohľad už z veľkej diaľky. Je to miesto, ktoré dokonale vyjadruje divokú a neuhladenú tvár Tatier.

Sedlo leží presne medzi Chmúrnou ihlou a Kopou Veľkého kostola a jeho strmé zrázy padajú na jednej strane do Malej Studenej doliny a na druhej do Veľkej Studenej doliny. Terén je čisto skalnatý a alpský — žulové steny, úzke žľaby a ostré hrány bez akéhokoľvek ľahkého prejdenia. V lete sa skaly hreje na jasnom horskom slnku a kontrast tmavého kameňa so zelenými dolinami dolu je úchvatný. V zime sedlo zmizne pod snehom a ľadom a stane sa náročným horolezeckým cieľom. Atmosféra je tu opravdivo odľahlá a divoká po celý rok.

• Na Bráničku nevedie žiadna turistická značka. Prístup je určený výhradne skúseným horolezcom a alpinistom so znalosťou terénu a zodpovedajúcou výbavou.

• Sedlo samotné je technicky náročný horolezecký cieľ — nevhodný pre turistov bez alpinistických skúseností.
• Najlepší pohľad na Bráničku poskytujú značené turistické chodníky prechádzajúce Malou a Veľkou Studenou dolinou.

Prvovýstup v lete uskutočnili 28. júna 1908 Károly Fodor a Lajos Károly Horn, zimný prvovýstup si dal na čakanie až do 8. mája 1937, keď ho zdolali Jadwiga Pierzchalanka a Jerzy Pierzchała.